Ráno som na Ňu pozrel
cez zablúdené vločky snehu:
pod perinou, v závoji hmiel
tuším tie tvary
čo sľubujú Veci
(zasväteným.)
Zrazu vidím Plán dnešného dňa
letieť za hlavu: dopadne
a rozbije sa na tisíc slov
o plasticite oceľových konštrukcií.
(Bez urážky pán docent).
Za okamih som pri nej.
Vzrušujúca ako panna
a predsa dôverne známa -
dávna milenka.
(Len na perách mi zostalo
trocha posypovej soli.)
Kryštálovou bránou vnikám
na cesty k potešeniu.
Dôkaz nepoškvrnenosti trhám
kľukatou stopou hada
čo obúva Ritchey.
A biely zamat
uchová moju pečať
ako výsmech tým
čo prídu po mne.
Len jeden môže byť prvý, trasláci!
Nebráni sa,
no zostáva chladná.
Pokorné ticho je odpoveďou
na všetko.
Z končekov prstov
padá za golier mráz.
Mal by som sa ovládať.
Brzdi!
Načo?
Aj tak to nejde.
(už som to skúšal)
Vrchol:
Dychčanie, pot.
Konečne úľava.
Videl som prázdno;
biele nekonečno.
(ale čo tam robia krkavce?)
Z termosky
stúpa k oblohe para:
Môžem byť odosielateľom správy
ak jej nerozumiem?
Komu na tom záleží.
Odpusťte,
chyba nie je vo vašom prijímači.
Dúfam,
že zima bude dlhá.